Kde je pravda? Čo sú fakty a čo je len fikcia? Kam sme sa to dostali? Čomu máme veriť? Pohľad z viacerých strán? Kde je objektívnosť, keď noviny zmietajú lži? Čo si zobrať z aktuálnych príbehov? Z článkov, ktoré si navzájom protirečia? Z jednej strany Americká propaganda, z druhej zase Ruská. Vážne? Ukrajina ešte stále v kŕči? Čomu máme veriť? Myslieť na parlamentné voľby, keď vidina spásy je tak nereálna? Myšlienka na zjednotenie pravice – sami nevedia kto z nich bude líder? Vlastné ego je prednejšie. Kvóty? Imigranti? Fico v spore s Bruselom?
Cítiš to? Toto je tá všehochuť chaosu, čo nám zasiahla krajinu…
Sme pomýlení, no nie vlastnou vinou. Sme zmietaní prúdom lží a zavádzaní desiatkami rôznych právd. Ktorá je tá pravá? Asi tá stredná, no zdá sa mi, že už ani tá nie je zlatá. Mám pocit, že sa každonenne prehrabávam kopou článkov a aktuálnych správ úplne zbytočne. Že všetko, čo hlása rádio, internet a televízia je len klam, postavený na cieli zvanom nenávisť. Bludný kruh, z ktorého niet úniku, pretože nám akosi nikto nechce pomôcť dostať sa z neho von. Alebo už ani tí naši najvyšší nevedia ako sa z neho dostať? Uviazal sa uzol a už ho nejde rozmotať? Chýba nám spoločné úsilie? Spoločná vôľa zachrániť sa? Proti čomu to stojíme a ako tomu unikneme? História sa opakuje a my sme len ďalším nepoučiteľným národom. Vidíme vlastné chyby, sú vpísané v učebniciach dejepisu a my sa s úsmevom bijeme po hrudi, že tentokrát je to iné a tie rozhodnutia sú správne. Dve svetové vojny a milióny mŕtvych nás nič nenaučili.
Kričíme, že systém je zlý. No tým čo sú hore sa to páči. Ako sa tam dostali? Koľkí z nich tam prišli podstivou cestou? A tí čo sú dole… ako im tam je? Neviete? Ich hlasy nepočuť. Neznie v médiách ich ozvena. Stredná vrstva? Čo to je? Na Slovensku takú máme? Podľa akých rovníc zaraďujeme ľudí do tried, keď nepoznáme ich skutočné situácie? Všetci sme si rovní, ale niektorí sú rovnejší.
Sme ľudia z mäsa a kostí. Robíme chyby a situácia, v ktorej sme nás udržuje v hneve. Mečiar, Moravčík, Mečiar, Dzurinda, Fico, Radičová a zase Fico? Pri každých voľbách sme len otrokmi okolností čo sa prispôsobia väčšine. Nebuchnú si po stole. Volíme si menšie zlo. No táto hra už na Slovensku nefunguje. Modlíme sa, no Boh nás akosi nepočúva, tak prečo stále nedržíme opraty vo vlastných rukách?
Vidíš v správach bitky na ulici? Pochody za lepšie Slovensko, ktoré sa končia krvou? Nemôžeš si myslieť, že cesta násilia je cestou k úspechu. Cestou k zmene, po ktorej tak túžiš. Ktorú Slovensko potrebuje. Aj keď ten za mikrofónom ti hovorí z duše. Hovorí len to, čo potrebuješ počuť. Pozri sa či niečo dokázal? Žije sa snáď ľuďom okolo teba lepšie?
Pomaly sa chýlime k tej dobe, keď hovorenie pravdy bude zločin. Keď nebudeš vedieť komu na ulici môžeš veriť. Keď sa o politických ideáloch nebude môcť pochybovať. Veď to písali v tých či oných novinách, tak sa o tom predsa nediskutuje. Včera si pochyboval v krčme? Kritizoval si? Prepáč, že už dnes nemáš prácu. Nabudúce budeš vedieť, že všeobecne prospešné je byť ticho. Nepodobá sa ti to na demokraciu? A načo teda? Nemáš pocit, že to niečo tu už bolo?
Pamätáš si na druhú svetovú vojnu? Meno Hitler ti niečo hovorí? Čo ho splodilo? Nie spoločnosť zmietaná krízou a nenávisť, vďaka ktorej hýbal masami? Tak to býva. Taký je svet a takí sme my ľudia. No ver či never, keď budú dobrí ľudia ticho šúchať nohami, spoločnosť stvorí netvora. Netvora, ktorý bude schopný profitovať z našej ľahostajnosti a nenávisti.
Toto je moja výzva k odvahe. K úsiliu mladých dokázať, že nie sme generáciou pokrčených ramien.